Živá reťaz pred 35 rokmi bola predzvesťou samostatného Pobaltia

Vilnius/Bratislava 23. augusta (TASR) – Súdržnosť Litvy, Lotyšska a Estónska a ich snahu o obnovenie suverenity mala symbolizovať živá ľudská reťaz dlhá 600 kilometrov, v ktorej sa spojili dva milióny obyvateľov tohto regiónu. Účastníci akcie presne 23. augusta 1989 o 19.00 h spojili na 15 minút svoje ruky, a tým vytvorili neprerušenú reťaz prechádzajúcu cez hlavné mestá pobaltských štátov – Vilnius, Rigu a Tallinn.

Spoločné protestné vystúpenie obyvateľov pobaltských republík sa uskutočnilo ešte pred pádom komunistického režimu, bolo však signálom blížiacich sa zmien. V piatok 23. augusta uplynie od tohto protestu 35 rokov.

Organizátori sa rozhodli pre dátum 23. august, keďže v tento deň bol podpísaný pakt Ribbentrop - Molotov. Na základe tohto dokumentu z 23. augusta 1939, resp. jeho utajených dodatkov, boli všetky tri pobaltské republiky násilne pričlenené k Sovietskemu zväzu (Zväz sovietskych socialistických republík, ZSSR).

Protesty a snahy o nezávislosť od Moskvy sa začali v Pobaltí už skôr. Napríklad 14. mája 1972 sa v litovskom Kaunase na protest proti ZSSR podpálil 19-ročný študent Roman Kalanta. V roku 1978 vznikla v tom čase nelegálna organizácia Liga litovskej slobody (Lietuvos laisvs lyga), bojujúca za nezávislosť Litvy od komunistického Sovietskeho zväzu.

V 80. rokoch 20. storočia tento politický prúd zosilnel. Príchod Michaila Gorbačova na pozíciu komunistického lídra Sovietskeho zväzu však vyvolal obavy, že Západ bude podporovať jeho reformné snahy a bude akceptovať aj Pobaltie ako legitímnu súčasť ZSSR.

Vo Vilniuse – hlavnom meste Litvy – sa 23. augusta 1987 uskutočnila verejná demonštrácia proti komunistickému systému, na ktorej sa zúčastnila tisícka ľudí. O rok neskôr sa už pri pomníku Adama Miczkiewicza zišlo 250.000 ľudí. Konal sa tiež protest pripomínajúci násilné vysídlenie pol milióna Litovčanov, Lotyšov a Estóncov na Sibír po druhej svetovej vojne.

Iniciátormi živej reťaze boli opozičné hnutia v pobaltských republikách. V Estónsku to bolo hnutie Rahvarinne (Ľudový front), v Lotyšsku Tautas fronte (Ľudový front), Latvijas Nacionalas neatkaribas kustiba (Hnutie za národnú nezávislosť Lotyšska) či Pilsonu kongress (Občiansky kongres), a napokon v Litve organizácia Sajűdis (Hnutie), ktorá sa zrodila v roku 1988. Spoločne vytvorili koordinačnú Baltickú radu.

Angonita Rubšite, jedna z organizátoriek baltickej reťaze, povedala Českému rozhlasu: "Spočítali sme, že ak každý stojaci človek rozpaží ruky, tak to zaberie zhruba 80 centimetrov. A tak sme začali zháňať potrebný počet ľudí na utvorenie dlhej živej reťaze. Spočiatku sme si mysleli, že sa nám to nepodarí. Ale odrazu sme počuli, aké sú na cestách zápchy a že prichádzajú tisícky ľudí. Hlavne nám pomáhal rozhlas."

Po prerušení reťaze sa na mnohých miestach konali zhromaždenia, na ktorých si ľudia pripomínali udalosti spred pol storočia a vyslovili sa tiež za obnovenie suverenity svojich republík.

"Baltická cesta povedala svetu: Áno, my chceme byť slobodní. Hoci je pravda, že svet to vtedy ešte nechcel počuť," spomína na protest Mart Laar, prvý premiér samostatného Estónska. Po proteste formou živej reťaze 23. augusta 1989 bola reakcia Sovietskeho zväzu iba slovná, Kremeľ nesiahol po žiadnych odvetných krokoch.

Už 20. decembra 1989 vyhlásila Litovská komunistická strana nezávislosť od Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. V slobodných voľbách 4. marca 1990 – prvých od roku 1940 – zvíťazilo opozičné hnutie Sajüdis a už 11. marca 1990 bolo vyhlásené obnovenie litovskej nezávislosti. Za predsedu parlamentu a de facto najvyššieho predstaviteľa štátu bol vyhlásený muzikológ Vytautas Lansbergis. Estónsko vyhlásilo nezávislosť 20. augusta 1991 a Lotyšsko 6. septembra 1991.

Po začiatku ruskej agresie proti Ukrajine 24. februára 2022 narastajú na Pobaltí obavy z možného ruského útoku. "Pobaltie kladie medzi Putinove Rusko a Sovietsky zväz znamienko 'rovná sa' a toho súčasného sa obáva úplne rovnako ako toho minulého," povedal spravodajca Českej televízie Andreas Papadopulos.